Je na prvý pohľad zreteľné, že Slovensko chcelo a dokázalo ako prvé spomedzi štyroch členov Vyšehradskej štvorky splniť vcelku náročné maastrichtskó podmienky. Kto má dobrú pamäť, vie, aké hrozby stavali nie tak dávno nielen pred slovenskú korunu, ale pred samostatné Slovensko vôbec nespočetné kuvičie hlasy. Slovensko pristúpilo k ERM II systému (obmedzený pohyb kurzu voči euru) dosť nečakane rýchlo už 28. novembra 2005, len po poldruha roku členstva v Únii pri kurze 38,4550 Sk za euro. Tento kurz sa dvakrát vylepšil, najprv na 35,4424 a potom až na 30,1260.
Slovensko zatiaľ ako jediné až dvakrát spevňovalo kurz svojej meny voči euru, a to až o takmer 22 %. Ešte je zavčasu na hodnotenie, no pravdepodobne už čoskoro zistíme, ako na novú menu budú reagovať ceny. Výmena meny je vždy spojená s rizikami, hoci reklamný slogan bol pôsobivý: „Meníme menu a nie cenu“. Menu však vymenili oficiálne autority, zatiaľ čo ich vplyv na ceny je oveľa menší, a to napriek prijatým zákonom. Efekt „eurových nožníc“, nespôsobený ani tak iným prepočítacím kurzom pri príjmoch, mzdách, dôchodkoch na jednej a pri cenách na druhej strane, ako využitím „chaosu z čísel“ prežili vo všetkých štátoch. Skúsenosti z Rakúska, Nemecka či Slovinska nie sú optimistické. Možno však Slovensko naozaj bude výnimkou a eurovó nožnice nás obídu, a to aj preto, že dopyt vinou krízy klesá.Istotu by mal priniesť fakt, že už od 1. augusta 2008 sú a až do 31. decembra 2009 budú ceny povinne uvádzané v eurách aj v korunách. Z hľadiska sledovania vývoja cien by zrejme bolo efektívnejšie inakšie dvojité zobrazovanie: keby sa povinne uvádzali ceny v deň vyhlásenia konverzného kurzu (8. júl 2008) a v deň predaja tovaru, hoci už len v eurách. Ceny v eurách i v korunách vedľa seba totiž iba dokazujú, že predajcovia správne násobia či delia.
Možné negatíva eura majú zatiaľ iba teoretický nádych a vyplývajú predovšetkým zo straty možností, ktoré (1) centrálnej banke poskytuje vlastná mena a (2) od štátu nezávislá rozpočtová politika. Ide o stratu možnosti korigovať infláciu a vývoj čísel domácou centrálnou bankou. Ekonomiky v rôznych regiónoch eurozóny fungujú odlišne a čas, keď budú tvoriť jeden harmonický celok, ktorý sa v odbornej literatúre nazýva „optimálnou menovou zónou“, ešte nenastal. Čo už, zatiaľ sa len s napätím očakáva, ako sa slovenská ekonomika vyrovná s dôsledkami zavedenia eura na svoj rast a či Slovensko bez vlastnej meny nestratí jeden z významných nástrojov na dobiehanie rozvinutého sveta.
Účasť v eurozóne však znižuje aj možnosti fiškálnej politiky, lebo jedným z maastrichtských kritérií je aj rozpočtový deficit, ktorý nebude môcť prekročiť hranicu troch percent domáceho produktu. Ak sa „tri percentá“ prekročia, čakajú vinníka sankcie. Toto je ďalší dôležitý moment, prečo sa do eurozóny susedia neponáhľajú. Maďarsko, zdá sa, uprednostňuje výstavbu diaľnic a euroskeptický prezident našich západných susedov vyhlásil, že Česko príjme euro až vtedy, keď to bude preň výhodné. Aj Slovensku akútne chýba diaľničná sieť a diaľnice nie sú lacný špás. Či sa to naozaj dá aj inak, ako z verejných zdrojov, o tom sa čoskoro presvedčíme pri pokuse využiť na to súkromný kapitál.
Sú tu však aj ďalšie podobné nevýhody. Nevyhnutné hľadanie úspor môže viesť ku škrtaniu potrebných rozpočtových výdavkov na rozvoj vedomostnej ekonomiky, riešenie akútnych problémov v zdravotníctve, v životnej úrovni odkázaných ľudí. Štát môže napokon prísť aj o niektoré svoje možnosti zaručené ústavou. Napríklad článok 20 Ústavy Slovenskej republiky dovoľuje spätný prevod vlastníckych práv do rúk štátu za odplatu, ak ide o verejný záujem, čo sa udialo aj vo Veľkej Británii či vo Francúzsku, kde sa menili vlastnícke pomery v prospech štátu. No a práve primeraná náhrada s určitosťou môže naraziť na bariéru „troch percent“.
Toto všetko sú zrejme najdôležitejšie pohnútky, ktoré prevládli vo Veľkej Británii, Švédsku i Dánsku, kde majú „eurovýnimku“ a euro prijať vôbec nemusia, ato na rozdiel od nových členov EÚ.
Pokiaľ ide o pozitíva prijatia, tie nám dokonale predstavili „euroví optimisti“. Mali ich po ruke niekoľko: (1) sebavedomie: tie isté peniaze u nás ako v Rakúsku, Nemecku či Francúzsku; (2) posilnenie atraktivity Slovenska pre zahraničných investorov, viac pracovných príležitostí, to sú vyššie platy a nárast životnej úrovne; objavili sa aj úsmevné prepočty, že prijatie eura prinesie vyšší rast ekonomiky až o jedno percento ročne, a to na báze úspory transakčných nákladov na zamieňanie peňazí; (3) vymanenie sa z regionálnych obmedzení. Tento predpoklad prax nepotvrdila, kurz slovenskej koruny ovplyvňovali regionálne meny až do jej pevného zafixovania na euro 8. júla 2008. Odvtedy do konca roka spevnela oproti poľskej mene o 28, oproti maďarskej o 16 a českej o 15 %.
Nebadane (?) sa však dostavila finančná kríza, a tak mnohé hrozby i očakávania musíme brať s rezervou. Prijatie eura v čase krízy môže byť výhodou. Uvidíme. Zatiaľ zostáva faktom, že eurozóna je exkluzívnym klubom a členstvo v takom klube môže byť práve počas krízy prínosom pre ekonomiku slovenského typu, teda odkázanú na vývoz. Práve rozruch na svetových trhoch môže byť tým faktorom, ktorý potvrdí, že výhody členstva v eurozóne prevýšia jeho nevýhody. Všetko zlé, teda aj kríza, je na niečo dobré. Až do prepuknutia krízy sa mnohým zdalo, že vstup Slovenska do eurozóny skráti možnosť zhodnocovania sa koruny. Zdá sa však, že túto možnosť by významnejšie „skrátila“ kríza.
Je tu zaiste aj nostalgia: do histórie odchádza naša dobrá slovenská koruna, ktorá nás sprevádzala posledných (či prvých?) šestnásť rokov (a v iných podobách obiehala u nás od roku 1892). Je tu však aj hrdosť: neodchádza preto, že je zlá, naopak, z „vyšehradskóho outsidera“ sa stal líder, ktorý dozrel pre euro. A také neznáme Slovensko si vďaka jeho dvojkrížu na eurominciach denne povšimne viac ako 320 miliónov Európanov.
Marián TKÁČ
