Vznik prvej Slovenskej republiky (Pokračovanie)
Tohto roku 14.3.2009 je 70. Výročie vzniku prvého Slovenského štátu. Snem slovenskej krajiny vyhlásil vznik samostatného Slovenského štátu. Snem prijal v juh 1939 Ústav Slovenskej republiky a v októbri 1939 zvolil za prezidenta Slovenskej republiky Jozefa Tisu.
“Manévrovací priestor sa tým pre slovenskú politiku výrazne zúžil. Nechcela porušiť štatút zriadený Žilinskou dohodou a následným prijatím zákona o autonómii Slovenska. 0 udržanie tohto štatútu však nemali záujem ďalší dvaja „hráči”. Jednak to bola Praha, ktorá po prekonaní šoku z Mníchova začala rozmýšľať, ako obnoviť dominanciu nad Slovenskom, jednak Berlín, ktorý sa usiloval o likvidáciu ČSR. V Prahe pritom kalkulovali s tým, že nad Slovenskom budú za pomoci Berlína vládnuť v roli vazala tretej ríše. Keďže vedeli, že Berlín chce rozbiť republiku, mali aj druhú alternatívu – ak už má československý štát zaniknúť, nech je jasné, že sa to udialo po vonkajšom zásahu, nie ako následok vnútorného rozkladu. S týmto cieľom sa rozhodla ústredná vláda v Prahe vyhlásiť 9. marca 1939 na Slovensku stanné právo (Homolov puč) a rozpustiť autonómnu vládu.
Rozhodujúci slovenskí činitelia sa dopočuli o zámere Berlína rozbiť ČSR začiatkom februára 1939. Reagovali rôzne. Radikálnejšia časť rozpútala kampaň za plné osamostatnenie, ostatní činitelia ľudovej strany zotrvali vo vyčkávacej pozícii. Aj v ich rétorike sa v rôznych spojeniach začal častejšie objavovať termín slovenský štát, avšak s jasným zdôraznením, že je to program do budúcnosti. Ani zosadenie Tisovej vlády Homolovým pučom nezmenilo tento postoj. Nová vláda Karola Si-dora si vytýčila cieľ urovnať vzťahy s Prahou tak, aby o budúcnosti Slovenska rozhodovali slovenské národné záujmy. Preto odmietol nahováranie Hitlerových emisárov v Bratislave 12. marca 1939, aby okamžite vyhlásil slovenský štát. Prekazil tým Hitlerovi snahu okupovať západnú časť republiky na výročie anšlusu Rakúska.
V danej situácii musel Hitler zmeniť svoje plány. Dňa 13. marca 1939 pozval do Berlína zosadeného predsedu slovenskej vlády Jozefa Tisa, aby s ním prerokoval otázky budúcnosti Slovenska. V Berlíne ho prijal s plnými poctami, aké sa dávali hlavám suverénnych štátov. V rozsiahlom rozhovore večer toho dňa mu ne-zaobalene vysvetlil, že Nemecko si želá vyhlásenie samostatného slovenského štátu, inak ho „ponechá svojmu osudu”. V daných pomeroch to znamenalo, že Nemecko dovolí horthyovskému Maďarsku oku-povať aj zvyšné územie Slovenska. Aby táto hrozba nadobudla aj konkrétny obsah, akoby náhodou ríšsky minister zahraničných vecí Joachim von Rib-bentrop predložil Hitlerovi telegram z Budapešti, v ktorom sa hovorilo o sústreďovaní maďarských vojsk na slovenských hraniciach. Napriek situácii sa J. Ti-so nepodriadil niekoľkohodinovému nátlaku Ribbentropa, aby vyhlásil slovenský štát z berlínskeho rozhlasu, ale trval na tom, že o takomto akte môže rozhodnúť len slovenský snem. Nemci nakoniec ustúpili a pri odchode Tisa do Bratislavy mu dali ultimátum, že slovenský snem musí rozhodnúť 14. marca 1939 do 12.00 hodiny.
Ešte z Berlína zabezpečil Tiso u prezidenta republiky Emila Háchu zvolanieslovenského krajinského snemu na 10. hodinu 14. marca 1939. Po vypočutí si obsiahlych komentárov od predsedu vlády Karola Sidora a poslanca Jozefa Tisa nakoniec Snem Slovenskej krajiny vyhlásil samostatný slovenský štát krátko po 12. hodine. V daných okolnostiach bol tento akt jediným možným východiskom zo vzniknutej situácie. Málokto vtedy čo i len tušil, ako sa budú veci vyvíjať ďalej. Už na druhý deň okupovali nacistické vojská rozsiahle územia západného Slovenska a postavili slovenskú vládu pred ďalšiu výzvu. Útok horthyovských maďarských vojsk 23. marca 1939 prebudil dezorientovanú slovenskú spoločnosť, ktorá si uvedomila existenciu vlastného štátu a potrebu ho brániť. Slovenská politická reprezentácia musela vzápätí po vzniku štátu riešiť mnohé ďalšie veci, ktoré zvládla alebo nezvládla úmerne svojim silám a schopnostiam.
Prvá Slovenská republika umožnila Slovákom prvýkrát v histórii riadiť si svoje veci – aj keď azda nie podľa optimálnych predstáv, ale aspoň vlastnými silami. V mnohých oblastiach nový štát a jeho politické vedenie zvládli výzvu doby a dosiahli pozoruhodné úspechy. Aj v dôsledku politického roztrieštenia na umiernených a radikálov nedokázala však Bratislava prvé, pomerne priaznivé roky existencie samostatného štátu využiť na širšie medzinárodné ukotvenie štátu. Nevýhodná geopolitická situácia zaťahovala slovenský štát do vojenských dobrodružstiev nacistického Nemecka a nakoniec viedla i k účasti na najväčšom zločine druhej svetovej vojny, na židovskom holokauste. Na druhej strane sa v rokoch prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945) uskutočnila výrazná modernizácia, ktorá vtlačila krajine definitívne priemyselno-poľnoho-spodársky charakter. Slováci dokázali, že si vedia svoje veci spravovať sami, na druhej strane sa presvedčili, že sú za svoje konanie aj zodpovední. Táto skúsenosť sa už nikdy nedala z vedomia národa vymazať.”
(Anton Hronko, Národný kalendár 2009).
(Pripravil A. M. Kurie)
Výročné zhromaždenie SZ Lira a KUS-u Lipa
Zmiešaný spevácky zbor Lira mal v Lipovlianoch mal svoje výročné zhromaždenie 26. februára. Po vypočutých správach sa uzavrelo, že 2008. rok bol úspešným rokom a zároveň na tomto zhromaždení navrhli i ambiciózne plány na tento rok.
Tak v plánoch, ako i v správach o činnosti sa často spomínala MS Lipovľany, za ktorú SZ Líra s veľkou chuťou vystupuje. Už v druhej polovici mája SZ Lira, ako i KUS Lipa budú vystupovať na Slovensku na pozvanie MS v Devínskej Novej Vsi. Čoskoro sa rozhýbe i spolupráca s jed-ným talianskym speváckym zborom – táto spolupráca nastala vďaka tomu, že sa čoskoro blaženému fra Bonifáciovi matka (Stankovičová) narodila v Krivaji čiže v našom okrese. Pokiaľ ide o túto spoluprácu, pomáha nám pritom MH, pobočka Kutina, presnejšie jej predseda prof.
Dragutin Pasarič. Mnoho slov chvály, pokiaľ ide o prácu SZ Lira, vyslovili početní hostia. V každom prípade potrebné je poďakovať sa speváčkam a spevákom za ich zriekanie sa a riadne prichádzanie na skúšky, dirigentovi Franjovi Rodičovi a predsedníčke Ne-venke Zoričovej.
I KUS Lipa uskutočnila výročné zhromaždenie. Ich správy o práci v minulom roku sú bohaté, vyplnené rôznymi aktivitami, no ešte sú väčšie plány a programy práce na tento rok. Na zhromaždení často bolo počuť, že sú na mnohé podujatia pozývaní práve z toho dôvodu, že majú viac slovenských choreografií. Ďakujeme SZ Lira a KUS Lipa za dobrú spoluprácu s MS Lipovľany.
(I. Hudec)
Po stopách starej rodinnej fotografie
Táto fotografia rodiny Vendela a Anny Urbanovských vznikla pred vyše 60 rokmi a okrem rodičov je na nej i päť ich detí.
Zo všetkých osôb na tejto fotografii medzi živými sú ešte iba Ivan (prvý z ľavej strany) a Štefan (matka ho drží v náručí).
Je to opravdivá slovenská rodina.
Vendel Urbanovský pochádza z Trstenej (Orava) a Anna (rodená Sudrová) z Prievidze. V Lipovľanoch dnes žije s manželkou Mirou iba Ivan a čoskoro oslávi sedemdesiatku.
MladšíbratŠtefanžije v Austrálii.
Ivan Urbanovský má dve vydané dcéry – Taja-nu a Alicu.
Alicu vidíme na fotografii spred 25 rokov v slovenskom ľudovom kroji. Alica rada tancovala v KUS Lipa a vydaná je za Josipa Hudca. Majú štyri prekrásne deti, ktoré ukončili školy, a teraz sa už samostatne starajú o seba. Ak Pán Boh dá, Alica sa čoskoro stane babkou a Josip dedkom, lebo sa im stredná dcéra Jeleňa vydala.
Štefan Urbanovský žije v Austrálii s manželkou Mary a má dve dospelé deti -Domjana a Sonju. Pokým je Sonja letuškou (stewardkou), Damjan pracuje v leteckej spoločnosti.
Štefan veľmi rád prichádza z ďalekej Austrálie, lebo ho s Lipovľanmi viažu mnohé krásne spomienky. A nakoniec ešte musím pripomenúť, že v súpise prisťahovaných Slovákov niet priezviska Urbanovský, ale preto jesto – Urban. A aby bolo ešte zaujímavejšie, Urbanovci a Urbanov-skovci sú v pokrvnom príbuzenstve.
Mojím uzáverom je, že priezvisko Urbanovský je vytvorené administratívnou cestou – z priezviska Urban, no všemohú-ca administratíva i dnes, ako i skôr, robí divy.
V každom prípade, všetkým členom tejto rodiny a ich potomkom prajeme dobré zdravie a dlhý život.
(I. Hudec)
Na sv Jozefa
Je už vseobečne známe, že v Lipovlanoch na Jozefa každoročne roku oslavujú Deň školy, Deň okresu, ako i cirkevné hody, keďže je kostol zasvätený práve sv. Jozefovi. Tohto roku na viacdňových Je už všeobecne známe, že v Li- oslavách Jozefa zúčastnili sa povľanoch na Jozefa každoročne ro- všetky združenia z Lipovlian – ktorých, veru, nie je málo.
I MS Lipovľany mala svoje miesto v programe osláv. Programy boli pestré a rôznorodé: počnúc od slávnostných omší, kultúrno-ume-leckých programov, športových súťažení (tu vyzdvihujem najmä tenis), až po prezentáciu kníh a výstavu J. Brlančiča (úspešné akvarely).
Okrem všetkých domácich združení tohto roku sa do osláv zapojila i pobočka MH Kutina v osobe D. Pasariča, ktorý mal účasť i pri oslavách Dňa školy a neskôr bol prítomný i pri otváraní výstavy obrazov, inštalovanej Maticou chorvátskou, pobočka Lipovľany. Ak tomuto ešte pridám i to, že turistické spoločenstvo vydalo i prvého turistického sprievodcu okresu, možno uzavrieť, že programu nechýbala ani kvalita, ani kvantita.
(I. Hudec)
Svadba v Međurići na tradičny sposob
V Meduriči 14. februára L r. vo farskom Kostole sv. Mikuláša o 17.00 hzo sobášili sa Željka Uzelová a Ivan Biro.
Željka je diplomovanou učiteľkou a ak-
tívnou členkou MS Medurič od samého jej založenia (jej rodičia boli i iniciátormi zakladania MS). Po otcovi Željka Uzelová je Češkou a po matke Zdenke Jozefčíko-vej – Slovenkou (jej ujo je predsedom MS Medurič). Po dlhoročnom aktívnom pôsobení v tanečnej skupine už 4 roky je vedúcou detskej folklórnej skupiny (vystupovali i na Slovensku), moderovala programy po slovensky na zväzových podujatiach v Meduriči, a už tretí rok je učiteľkou predmetu pestovanie slovenského jazyka a kultúry v ZŠ Banova Jaruga a ZŠJosipa Kozarca v Lipovľanoch.
Zúčastnila sa niekoľko ráz na odbornom zdokonaľovaní, pokiaľ ide o slovenský jazyk v početných mestách na Slovensku. Je veselou a komunikatívnou osobou, ktorá má rada cestovania a najviac tie na Slovensko, kam odchádza aspoň raz do roka. Jej snúbenec Ivan je z Kutiny a absolventom je informatiky vo Varaždine. Zasnúbení boli 3 roky, no vo zväzku sú už viac ako 8 rokov.
Svadba sa chystala vyše jedného roka, ale to najzávažnejšie začalo sa diať dva týždne pred samou svadbou. Každý deň vyše 10 žien a dievok prichádzalo do rodinného domu Uzelovcov vypekať domáce svadobné koláče rôznych druhov. Mnoho bolo tých podľa starej receptúry, napr. z kvaseného cesta – buchtičky (v Meduriči ich voláme metačky), plnia sa orechmi, lieskovcami, lekvárom, syrom. Tieto koláče pekávali i Željkina babka a otcova ujčiná – voľakedy ich delili, pokým prechádzal svadobný sprievod – pokým ešte ani cukríky neboli. Mnohé mladé ženy teraz mali príležitosť po prvýkrát vidieť, ako sa to robí.
V chlebovej peci piekli sa ako pred 30 rokmi, kým ešte neboli iné koláče, i vence (kuglof s hrozienkami – a napieklo sa ich až 8 na svadbu. Piekla ich gaz-diná, mladuchina matka. Spolu s ňou okolo polnoci, držiac ich na hlave, družbovia spolu s družicami tancovali český valčík a slovenskú polku a potom sa ten veniec delil ako i škatuľky s koláčmi, ktoré so sebou nosili, keď odchádzali na svadobné veselie.
U mladuchy bolo možné jesť i domáci chlieb, taktiež upečený v chlebovej peci, rôzne pochúťky a čerstvý slovenský syr – korbáč – a to niekoľko druhov, ktoré mladucha dostala ako svadobný dar od rodiny zo Slovenska, ktorí, samozrejme, prišli na svadbu.
Mladucha bola oblečená do ručne ušitej šaty a kabáta – husto ozdobenými malými ružovými, ručne vypracovanými kvietkami a na sebe mala i ružové bolero, ktoré jedna babka ručne vyrábala asi 6 mesiacov. Skrátka – ide o kombináciu moderného a starobylého a ktorá ju predstavila na výbornú.
Pred vchodom do domu rodina Uze-lová mala borovicu, ozdobenú na spôsob, ako sa to robí pri príležitosti svadby na Slovensku – pestrými stužkami z krepového papiera.
Na čele sprievodu bol chlap, ktorý niesol zástavu a tento veru mal hodne trápenia – lebo musel niesť až tri: chorvátsku, slovenskú a českú.
Po krásnom cirkevnom svadobnom ceremoniáli – na ktorom sa čítalo, po prvýkrát v našej župe v troch rečiach: slovenskej, českej a chorvátskej, slávnostný svadobný sprievod odišiel do spoločenského domu v Lipovľanoch. A keď si mladomanželia pripili na zdravie slovenským šampanským, začala sa veselica. Tancovali sa chorvátske, české a slovenské tance, vláčik, kovbojský tanec… no bol tu i sólo tanec pre kuchárky, pri snímaní venca mladuche, tanec mladuchy so všetkými, za ktorý bola i peňažné odmenená tými, ktorí s ňou tancovali… a potom mladucha hodila svadobnú kyticu a tkaničku… samozrejme, pre takéto aktivity bolo potrebné, aby i strava bola dobrá, a veru i bola – najsamprv preto, že všetko z čoho sa chystalo jedlo, bolo vypestované na rodinnom poľnohospodárskom majetku rodiny Uzelovej. Bolo tu všetkého – od tradičných jedál, na ktoré sa niektorí už iba pamätajú, že ich niekedy jedávali na svadbách (polievka s domácimi rezancami, varené mäso, ryža, omáčka z paradajok, a okrem smaženého mäsa podávali kompót z jabĺk a sliviek). No, boli tu i modernejšie jedlá: sviečkovica, jahňacie mäso – a všetko to spolu s domácimi koláčmi a svadobnou tortou – ktorá bola ručnou prácou kmo-trinej matky a jednej susedy.
Máme nádej, že vám fotografie doča-ria aspoň trochu z atmosféry tejto tra-dično-modernej svadby, na ktorej bol takmer každý obyvateľ Meduriča.
A ešte iba jedna informácia – na samom konci svadby tento mladý manželský pár zostáva žiť v rodnej dedine, kde vlastnou prácou na rodinnom poľnohospodárskom majetku už pomaly zariaďujú i vlastný dom naproti Željkiným rodičom a súčasne, dostali sme i nového člena MS Medurič.
(Z. Uzelová)
Na návšteve v knižnici v Lipovľanoch
Mestská knižnica v Lipovl’anoch má miestnosti v okresnej budove. Pre nás je zaujímavá najmä preto, že má i slovenské knižné oddelenie. Knihovníčka pani Mária Tisajová i v tomto školskom roku pozvala žiakov, ktorí navštevujú hodiny slovenského jazyka a kultúry zo ZŠ Josipa Kozarca v Lipovľanoch, aby prišli navštíviť túto knižnicu. Učiteľka slovenského jazyka a kultúry dohodla sa o tejto mimoškolskej aktivite s riaditeľkou školy Fraňkou Filipovičovou, takže žiakom bola umožnená návšteva knižnice.
Žiaci sa najprv umiestnili v knižnici a potom ukázali, čo sa naučili na hodinách slovenčiny. Spievali a tancovali, recitovali, hrali rôzne spoločenské hry, pokým tá staršia skupina i čítala časti textov slovenských autorov. Potom ich pozdravil predseda MS Lipovľany pán Branko Vincent a člen výboru MS pán Štrban (zároveňi otec dvoch žiačok). Po nich sa prítomným prihovorila i knihovníčka – Mária Tisajová. Všetci, ktorí rečnili, zdôraznili, že majú veľkú radosť z toho, že sa deti v Lipovľanoch učia i predmet pestovanie slovenského jazyka a kultúry a pochválili ich program, ktorí im na začiatku návštevy žiaci predviedli. Všetci žiaci dostali príležitostné darčeky a knižnica im darovala i bezplatné členské na celý rok, aby si zadarmo mohli vypožičiavať slovenské knihy.
Ostatok času žiaci strávili v opakovaní naučených obsahov a v čítaní slovenských časopisov. Časť z toho sme i nahrali videokamerou. Učiteľka bola veľmi spokojná s týmto predstavovaním, podnietená do trochu inakšieho druhu vyučovania, ktorý skvele dopadol. Preto má nádej, že takéto návštevy knižnice sa stanú tradíciou.
(Z. Uzelová)
